Naozajstný záujem o fotenie nastáva vo chvíli, keď spolu s kamarátmi zliezam prvé skalky a objavujem divokú prírodu blízko mesta. Priemerný vek na našich expedíciach je 17-násť. Víkendové výlety smerujeme na skaly. Najčastejčie na miesta, kde ešte nik neliezol. Fotografujeme mojim foťákom – dar od mojich rodičov. Je to úplný automat, ktorý vie fotiť s bleskom alebo bez blesku, inak dosť nerozbitná vecička na jeho celkom skromný rozmer. Vznikajú prvé zaujímavé fotografie, ktoré nás medzi kamarátmi rýchlo zaradia medzi samovrahov – bláznov, my sme sa však nazývali dobrodruhmi. Okolie dychtivo a so vzrušením sledovalo obrázky, ktoré vznikali. Boli to spolužiaci – najmä spolužiačky ?, širšia partia lezcov, spolupracovníkov, neskôr aj rodičia, ktorí nikdy neprejavili veľký záujem fandiť mladým extrémistom. V zimnom období vyliezame na zasnežené kopce, kde sa zabávame snowboardovaním a všetkým, čo k tomu patrí. Nakoľko na skaly sme chodily vždy prespávať, skúšame to aj v zime. Práve zima preveruje, koľko toho môže zniesť naše zdravie, výstroj, foťák, skrátka všetko, na čo zima pôsobí.
V mojich 19- nástich nastáva doba spoznávania digitálneho fotografovania, a to vďaka kamáratovi z práce, ktorý mi bol ochotný zveriť svoj 1,2 megovi Olympus, dokonca aj na horolezeckú výpravu do Tatier. V tomto období veľa energie vkladám do túžby – mať nejaký ten digi-foťák. Rozhodol som sa pre Sony F707. Vtedy stál 80 000 sk, čo bolo na moje pomery neskutočne veľa. Vďaka rodičom a vyhláseniu, že nafotím katalóg stolov, po zrelších uvahách, sa otec rozhodol, že mi doloží 30 tisíc. A potom sa už nevedel dočkat prospektu. Projekt s fotením stolov dopadol celkom dobre. Mal som foťák, no potreboval som byť slobodnejší, chcel som fotiť veľa. Do mojej fotovýbavičky pribudol Image tank – odkladátko nafotených fotiek priamo v teréne.
Otestoval som ho v drsnom a teplom lete marockej Afriky. Tam som aj prišiel na to, že fotiť vie každý. Stačí byť na správnom mieste. Vo fotení ma obmedzuje už len energia v batériach. Možem fotiť veľa a lacno, čo mi robí veľkú radosť. Po návrate som vydal spolu s mojim priateľom kalendár - ,,Maroko”, ktorý vytláčame v 2 000 kusoch. Kalendár sa všetkým prenáramne páčil, no nedokázali sme ho predať tak, aby sme na tom aspoň finančne neprerobili. Práve zábery z úplne malej vzdialenosti 4 cm vo mne vyrábajú najväčšiu radosť. Radosť zo zachytenia niečoho, čo okom nevidieť tak zreteľne a kontrastne.
Práve jeden z najväčších zážitkov je fotografovanie vážok. Vážka, v celku plachý hmyz s výborným zrakom, snáď stotinovím štartom, a nehovoriac o tom, že to je dravec, ktorý dokáže letieť 100km /h. Môžeš nájsť veľa druhov vážok krásnych sfarbení a fantastických tvarov. Pri ich fotografovaní prechádzam do úlohy lovcu s rôznymi stratégiami. Dokonca sa dá vážka aj uštvať. Nepáči sa jej bývať len tak všade. Potrebuje čisté prostredie, vodu, veľa potravi a slnka. Niektoré za potravou lietajú ďaleko, na horské lúky, ale sú aj také, ktoré sa zdržiavajú pri riečkach a potokoch, ostatné v blízkosti vodných plôch.
Kombinácia riečky, vážky riečnej a pár zamachovaných kameňov, sa stáva osudnou pre môj foťák. Spadol som a foťák som utopil. Vďaka kamarátovi, ktorý mi ho zohnal, sme ho vyreklamovali, takže sa stal zázrak. V mojom prípade je foťák vystavený veľkému riziku, že ho niekde rozpučím alebo utopím, či len tak niekde v zime zamrzne. Stalo sa mi, že mi v mínus 15-tich °C zamrzol LCD displej na foťáku, vlastne len pár buniek, taký malý čierny blesk cez obrazovku. Po dvoch mesiacoch sa rozmrazil, foťák doteraz fotí a všetky body sú v poriadku. Marocký piesok sa pri cestovaní ukázal ako nepríjemnosť číslo jedna. Nakoniec, vďaka nemu som sa prvý krát pozeral a učil, ako sa dá taký foťák rozobrať doma - na kuchynskom stole.
Zima je obdobím, keď je fotografovanie s omrznutými prstami normál. Je to čas šialenej radosti zo snowboardingu ale aj väčších rizík ako pri fotení cez leto. Relatívny je pocit, či stojím na pevnej zemi. Lavínky, ktoré nie je problém zažit, ma ubezpečujú, že človek je veľmi maličký a bezmocný. Vtedy sa odovzdávam do rúk samotnej matičke zemi. Zima preverí kondíciu, výstroj ale aj šikovnosť fotografa. Zahmleným objektívom sa robia zlé zábery. Keď chcem fotiť, tak foťák veľa krát vyberám z púzdra, ktoré má byť po ruke, to často aj počas jazdy a nie vo vaku na chrbte. Zima naučí fotiť v rukavicach. Je to nemotorné, ale predsa len teplejšie a bezbolestné. Inak hrozí omrznutie prstov do 30-tich sekúnd. Takéto zábery sú pre mňa vzácne aj pre spomienku, ktorú vyvolávajú. So zvedavosťou sledujem fotky, keď môj objektív mieri na mňa samého.Vtedy fotografuje Fero alebo Tondo, moji spolupútnici. Na fotkách bývajú zachytené aj zábery z extremnejších zjazdov - takzvané špecialitky. Dobrým príkladom je reportáž s fotkami o zjazdení Gerlachu. Začínajúci časopis Freek ju prezentoval vo svojom prvom čísle. spolu so seriov 200 fotografií pre potreby redakcie(zmazať) . Je prijemný pocit vedieť, že fotky uvidia ľudia, čím je ich viac šokujucich, tým je pocit lepší.
Fotografie z lezenia na skalkách viedia ľudí zaraziť. Veľa krát sa im to zdá ako nemožná vec. Niekedy až tak že hľadajú podvod v tom, čo vidia. Mám veľmi rád zachytávanie chvíľ na skalách. Každý z výletov je originálny zážitok. Rád vo svojich záberoch povzdvihujem veľkosť prírody nad ,,maličkým“ ale šikovným a obratným človiečikom. Človiečikom, ktorý prežíva dobrodružstvo merajúc si sily so skalným útesom, zasneženou pláňou či kamenistou cestou pri bicyklovaní. Pri lezení sa svet- „horizontál“ prepne do sveta „vertikál“. Najviac to človek pocíti na pôsobení gravitácie. Znamená to, že aj keď niečo držím v ruke po chvílke nepozornosti to može byť o 100 metrov inde. Nehovoriac vôbec o tom, že to môže byť aj celý človek a verte neodletí, ale spadne väčšinou na riadne kamenistú podlahu matičky zeme. Pri takomto vertikále a pôsobení gravitácie sa ako výhodná stratégia uplatnilo privezovanie vecí, nakoniec aj človek sa len dobre priviaže. Nosiť zo sebou foťák kadekde po skalách je riziko, ktoré rád a často podstupujem.
Naučil som sa fotiť nábytok, najvšelijakejšie vecičky pri prírodnom svetle doma v improvizovanom štúdiu ale aj ľudské modely (ak to vymenovúvaš, treba tam dať čiarky). Špecialitkou bol katalóg šperkov či brúsenych pohárov. Mohol som sledovať, ako sa fotka ďalej digitálne upravuje, ako sa robí dizajn prezentácie. Vdačím za to dvom dobrým priateľom, z grafickeho študia, s ktorými dodnes spolupracujem.
Mojim snom do budúcnosti je fotografovať expedície v divokej prírode. Viem, že si môžem veriť, aj keď príroda býva veľa krát tvrdá. Kto pocíti jej tvrdosť a jednoduchosť v pravidlách, to vie. Veľa krát sa mi stalo, že nebolo jednoduché vytiahnuť foťák kvôli extrémnosti situácie. Vždy, keď som to spravil, odmenou mi boli originálne zábery. Extrémnosť prírody nemusí byť len vo veľkom vetre, zime, vysokom brale či púštnej búrke. Veľa odvahy som musel zbierať pri fotení ľudí v Maroku ale aj u nás doma. Aj cigánska osada bola zaujímavím zážitkom. Baví ma robiť zaujímavé zábery, ide to samo, vlastne stačí byť dobrodruhom.
